Piaty ročník Drevosochárskeho sympózia priniesol ďalšie osobnosti, ale aj zaujímavý pamätník
Po piaty raz obec Zborov ožila vďaka nášmu Drevosochárskemu sympóziu Zborov dávkou kultúry a umenia.
Počas týždňa od pondelka (16. júla) do nedele (22. júla) sa v priestore Šerédyho parku v Zborove uskutočnil piaty ročník drevosochárskeho sympózia. Piati sochári a štyri zaujímavé témy. Ich diela pripomenú históriu a osobnosti. Dokončené sochy obohatia verejné priestranstvá.
Cieľom podujatia bolo okrem zhotovenia hodnotných umeleckých diel, ktoré budú skrášľovať verejné priestranstvá, aj pripomenutie prínosu dôležitých historických postáv či udalostí. Nosnou témou tohtoročného Drevosochárskeho sympózia bolo okrem iného sté výročie ukončenia 1. svetovej vojny či prínos hudobného skladateľa Jozefa Grešáka.
V dreve ožijú významní hudobní skladatelia
Na tohtoročnom sympóziu sme si pripomenuli prínos dvoch významných osobnosti slovenského hudobného života 20. storočia Jozefa Grešáka či Ladislava Kupkoviča. Autorom pamätníka hudobného skladateľa, dirigenta a pedagóga Ladislava Kupkoviča je Bardejovčan Daniel Stieranka. Dielo využíva symbolizmus a poukazuje na dominantné črty Kupkovičovej tvorby.
Naprázdno tento rok neobíde ani mesto Bardejov, pre ktoré sme pripravili sochu hudobného skladateľa a bardejovského rodáka Jozefa Grešáka. Socha, na ktorej pracoval Tomáš Dzuruš – ktorý je zhodou okolností aj príbuzným nebohého skladateľa – pre svoju zložitosť nebola úplne dokončená, ale verejnosti bude predstavená už čoskoro v plnej kráse.
Slovenský hudobný skladateľ Jozef Grešák sa narodil v roku 1907 v Bardejove do rodiny významného bardejovského rezbára a kamenára. Chlapec prejavil hudobný talent veľmi zavčasu. V roku 1927 absolvoval učiteľský ústav v Spišskej Kapitule, kde získal aj základy hudobného vzdelania. Po neúspešných prijímacích pohovoroch na pražskom konzervatóriu sa viac ako na 20 rokov kompozične odmlčal. V rokoch 1929 – 1933 pôsobil ako klavirista najmä v Bardejovských Kúpeľoch a košickom rozhlase a v rokoch 1936 – 1948 ako korepetítor v Revuálnom divadle a v Národnom divadle v Prahe.
V rokoch 1949 -1952 pôsobil ako hudobný pedagóg na gymnáziu v Bardejove a v rokoch 1957 – 1977 bol tajomníkom východoslovenskej pobočky Zväzu slovenských skladateľov v Košiciach. Ako skladateľ samouk priniesol do slovenskej hudby veľa netradičných a originálnych nápadov. V komorných a orchestrálnych skladbách dospel až k avantgardnej kompozičnej estetike. Zaraďuje sa medzi najosobitejšie zjavy slovenskej tvorby. V roku 1973 mu bol udelený titul Zaslúžilý umelec. Do jeho javiskových diel výrazne preniká vplyv východoslovenského folklóru. K jeho najznámejším dielam sa zaraďujú Komorná symfónia, Tri skladby pre klavír, Dve balady pre soprán a klavír, opera Zlatulienka, Slovenské ľudové balady pre miešaný zbor, Balada bardejovská, Concertino pre husle a sláčikový orchester, balet Radúz a Mahuliena, Rotory I pre klavír, Hexody pre klarinet, Rotory II pre orchester, opery Rozarka a Zuzanka Hraškovie. Dôležitá je aj jeho tvorba pre organ a jeho spolupráca s vynikajúcim organistom Ivanom Sokolom. Práve z jeho podnetu sa od roku 1992 v Bardejove každoročne koná medzinárodný hudobný festival Organové dni Jozefa Grešáka.
Jozef Grešák zomrel po ťažkej chorobe u dcéry v Bratislave 17. apríla 1987. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Kalvárii v Bardejove.
V Zbrove vznikne nový pamätník k stému výročiu 1. sv. vojny
Sochári Martin Grega z Bradejova a Jozef Michňa z Jakubian prišli so zaujímavým nápadom. Vytvoriť pamätník z troch samostatných sôch. Dve z nich majú symbolizovať armády (rakúsko-uhorskú a ruskú), ktoré stáli proti sebe na opačných stranách frontovej línie, ktorá prebiehala Zborovom v rokoch 1914 a 1915. Armády sú symbolicky znázornené zbraňami – guľometmi a puškami, ktoré sú namierené jeden proti druhému. Uprostred je tretí kus kompozície zobrazujúci uzol – teda strely, ktoré boli zo zbraní vystrelené, a ktoré sa však zauzlili a vracajú sa naspäť k tým, ktorí ich vystrelili.
Autori chceli týmto poukázať na nezmyselnosť každej – no špecificky 1. svetovej – vojny. Veď predsa ak nejaká armáda útočí na inú armádu, môže si byť istá, že bude na oplátku útočené aj proti nej. Jej pôvodný útok teda v skutočnosti nesmeruje ani tak na nepriateľa, ako na seba samú. Bohužiaľ, dodnes sa ľudstvo z tejto veľkej pravdy nepoučilo. Súsošie bude doplnené o zoznam padlých Zborovčanov. Celá kompozícia bude umiestnená na Podhradí, ktoré bolo počas vojny kompletne zrovnané so zemou.
Zborov a Prvá svetová vojna
Prvá svetová vojna bola konfliktom dovtedy nevídaných rozmerov a proporcií, preto sa častokrát nazýva aj ako Veľká vojna. Vypukla dňa 28. júla 1914 tým, že Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku za jeho účasť na atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželku. V tomto čase existovali medzi Veľmocami vojenské aliancie, a preto sa do tohto spočiatku malého sporu zapojili takmer všetky štáty Európy a bolo do bojových operácií nasadených asi 70 miliónov mužov. Mnohí vo vojne videli príležitosť na územnú expanziu na úkor iných, získanie vzácnych surovín, kolónií či iných výhod. Počas štyroch a pol roka trvania vojny sa však dosiahlo len jedno – skaza apokalyptických rozmerov: vyše 9 mil. padlých vojakov, 7 mil. civilistov, 20 mil. zranených a zmrzačených a takmer 8 mil. nezvestných. K tomu treba prirátať zdevastovanú Európu, obrovské materiálne a ekonomické straty, rozpad stáročných impérií (Rakúsko-Uhorsko, Osmanská ríša) či Boľševickú revolúciu v Rusku.
Vojna výrazne zasiahla aj obec Zborov. Počiatočné úspechy Rakúsko-uhorskej armády vystriedala ofenzíva Rusov, ktorí prenikli na územie Uhorska počas zimnej ofenzívy 1914-1915. Koncom novembra 1914 boli už v Zborove. Ustupujúce rakúsko-uhorské jednotky v snahe zastaviť Rusov vyhodili do vzduchu všetky tri zborovské mosty. Pobyt Rusov v Zborove však netrval dlho, lebo už 9. decembra obsadili obec rakúsko-uhorské jednotky. Rusi sa opevnili v Beskydoch. Opätovný útok Rusov prišiel na jar 1915. Front sa dostal k Zborovu 25. marca. Tesne predtým nariadilo rakúsko-uhorské velenie evakuáciu obyvateľov. Pri ústupe založili Rakúšania požiar, pri ktorom zhorelo asi 340 domov. Priamo v obci prebiehali ťažké boje počas ktorých Rakúsko-uhorské jednotky použili aj ťažké delostrelectvo, s ktorého pomocou sa im podarilo v polovici apríla 1915 vytlačiť Rusov zo Zborova. Najdramatickejšia a najkrvavejšia bitka sa v Zborove odohrala od 1. do 3. mája 1915. Rakúsko-Uhorsko nasadilo do boja až 9 peších plukov a delostrelectvo, čím ruský 24. zbor prečíslilo. Ten napokon 3. mája 1915 ustúpil do Haliče, čím sa Zborov dostáva mimo priebeh bojov.
Boje mali pre Zborov katastrofálne následky. Mnoho domov bolo úplne zničených, ťažko poškodený bol Vyšný koniec s Kostolom sv. Margity, farou a novou školou, v ktorej zhorel celý archív so vzácnymi dokumentmi. Poškodené bolo aj centrum obce s Kostolom sv. Žófie a priľahlou Rákociovskou kúriou, Kaštieľ Šerédiovcov a aj Ulica s Kaštieľom Sirmajovcov a Kresťanským potravinovým družstvom. Zo židovskej synagógy ostala stáť len jedna stena, za obeť bojov padlo celé Podhradie, ktoré bolo zrovnané so zemou, značne poškodený bol aj Hrad. Obnova obce prebiehala veľmi zdĺhavo – jazvy po vojne sú v Zborove viditeľné aj po sto rokoch.
Okrem týchto tém, sochári vo svojich dielach stvárnili aj dvoch významných rusínskych národných buditeľov – gréckokatolíckeho kňaza, básnika, spisovateľa, novinára, vydavateľa a historika Alexandera Duchnoviča či farára Alexandera Pavloviča ako najmladšieho zo siedmich súrodencov v gréckokatolíckej kňazskej rodiny manželom Jánom Pavlovičom a Anny Pavlovičovej, rod. Gladyszowskej. Pamätník, na ktorom pracoval Tomáš Tvardzík z Kožian je určený pre obec Beloveža.